You are here
Home > Cestovanie > Ostrihom 2016

Ostrihom 2016

Prvú aprílovú sobotu sme sa s priateľkou Zuzkou rozhodli navštíviť neďaleké maďarské mesto Ostrihom. Z mojich rodných Nových Zámkov sme to mali na dobrú polhodinku cesty, kým sme auto odstavili ešte na slovenskej strane, v Štúrove. Odtiaľ sme sa nádherným výhľadom na Dunaj, po moste Márie Valérie, presunuli na maďarskú stranu. Počasie nám vyšlo parádne a zážitok bol o to silnejší.

Cestou po moste sa Zuzke podarilo, pri štelovaní sa na dobrú pózu na fotke, stratiť náušnicu, takže predpokladáme, že už ju nadobro pohltilo dunajské koryto.

Ostrihomská bazilika je dominantou rovnomenného maďarského mesta a hrdo sa týči do výšky už pri pohľade zo slovenskej strany.

DSC_0154

Kúpili sme si kombinovaný lístok na všetky atrakcie, ktoré ostrihomská bazilika ponúka (kostol, klenotnica, panoráma), stál nás v prepočte asi 5 Eur, takže určite odporúčame. Ak nemáte naponáhlo, jedná sa o celodenný výlet, dá sa však jeho väčsina zvládnuť za zhruba jedno popoludnie.

Uvidíte aj historické nádvorie, kde sa môžete sfotiť so stredovekými malomeštiakmi a dobovými delami.

DSC_0195

DSC_0198

Najviac nam dalo zabrať vystúpať všetky tie schody, ktoré vedú až na vrchol samotnej kupoly baziliky. Bolo ich neúrekom, ale sme snaď nejakí športovci 😉

Photo 02.04.16 12 48 11

DSC_0244

DSC_0228

DSC_0204

DSC_0176

Cestou domov sme vyhladli natoľko, že sme si trúfli vyskúšať nejakú miestnu reštauráciu. Nemali sme žiadne forinty zamenené, kartou sa dalo platiť len málokde, skúsili sme teda štastie až na Slovensku.

Natrafili sme na naozaj špecialitu, ktorá sa len tak nevidí. Čo by ste si pomysleli, keby po vás po vstupe do podniku zvrieskla stará babizňa:

“No čo sedláci, prišli ste sa nažrať?”

Zaskočení, či sme naozaj v lokálnom pohostinstve, sme až za malý okamih pochopili, že sa jedná o dobovú sedliacku reštauráciu. So všetkým čo k nej patrí – od starých hrncov a plechových pohárov, v ktorom nám priniesli pivo a čaj, až po spôsob akým sa k ľudom po celý čas správali.

Keďze Štúrovo je takmer čisto maďarské mesto, vo väčšine prípadov tu sú skôr maďarsky hovoriaci hostia a maďarský jazyk je svojou prostorekosťou pri používaní takéhoto sedliackeho jazyka celkom vtipný. Ľudí nazývali bosorkami, personál bol občas aj drzo vtipný a jedálne lístky vám hodia na stôl asi z dvoch metrov od vás. Veď sedliaci boli zvyknutí, že to nemali na ružiach ustlané.

To ale nemôžeme povedať o jedle samotnom. Bolo fantastické, dobre ochutené a hlavne ho bolo veľa. Veľmi veľa. Z hostí, ktorých sme vnútri stretli, boli nútení si takmer polovicu porcie všetci zabaliť domov. Doslova. Servírka vám (opať asi z 1-2 metrov) hodí papierové boxy a je na vás čo s nimi ďalej urobíte.

“Tak čo bosorka, dožrala si?” – toto znelo v ušiach Zuzke ešte dlhú chvíľu, pretože to boli posledné slová, ktoré od servírky počula.

Určite odporúčame (ak hovoríte maďarsky, tak určite) navštíviť Stredovekú sedliacku reštauráciu v Štúrove, o zábavu budete mať postarané.

Spomínal som inak, že k jedlu (a to tam bola aj kukurica a šalát) dostanete iba nožík? Je na vás, či si trúfnete dačo im na to povedať a prípadne si vypýtať aj zbytok príbora 😀

Naša večera, rebierka
Naša večera, rebierka

DSC_0271

DSC_0161

DSC_0169

Comments

comments

Top